Navigácia

Obsah

Kultúrne pamiatky

Časť piešťanských kúpeľov je na území Moravian a značná časť je v ochrannom pásme kúpeľov, preto sa starostlivosti o životné prostredie venuje zvýšená pozornosť. Atmosféra blízkeho kultúrneho centra sa tu snúbi s celým radom historických pamätihodností.

Renesančný kaštieľ

 

1

Je zo 16. storočia. Patrí v rámci Slovenska k stavebným klenotom vidieckej šľachtickej architektúry. 

História: Kaštieľ má stredoveký pôvod. Dokazuje to situovanie objektu na terase nad údolím kedysi inundačného územia Váhu, ktoré tvorilo jeho prirodzenú ochranu, ako aj dispozícia, skladajúca sa zo samostatných budov scelených až renesančnou prestavbou koncom XVI. storočia. Touto prestavbou získal kaštieľ zhruba dnešný vzhľad. V tom čase stáli vedľa seba dve poschodové budovy, ukončené vysokou oblúčikovou atikou, pravdepodobne so sgrafitami na fasádach. Priestrannejšia budova so vstupným vestibulom a reprezentačnými klenutými priestormi na poschodí okolo ústrednej chodby bola na nároží zvýraznená vežou a arkierom, ktoré chránili prístupovú cestu od dediny na trase kostol - kaštieľ. V XVIII. storočí sa uskutočnili barok. úpravy objektov. Prejavili sa najmä pri riešení detailov, pri úprave niektorých klenieb a v exteriéri prístavbou balkóna na stĺpoch pred ústrednou sálou. 

Exterier: Navzájom prepojené budovy kaštieľa uzatvárajú nádvorie. Pre budovy kaštieľa je charakteristické ich ukončenie vysokou oblúčikovou atikou nad rytmicky pravidelne členenými fasádami. Hlavná budova je členená vežou, hranolovým a kruhovým arkierom; v riešení fasády výrazne vystupuje prístavba kaplnky. Okolo kaštieľa je anglický park s galériou plastík od umelcov z celého sveta, ktorí tu tvoria v rámci medzinárodných sochárskych sympózií. 

Interier: Na klenbách reprezentačných priestorov na prízemí sú typickým prvkom štukové ornamenty geometrických a rastlinných vzorov.

Súčasnosť: Kaštieľ v Moravanoch nad Váhom je vo vlastníctve zahraničných fyzických osôb, ktoré nekomunikujú s orgánmi ochrany pamiatkového fondu ani s obcou. Nie je zabezpečená základná ochrana NKP, objekt viditeľne chátra. V spolupráci s obcou KPÚ Trnava podnikol všetky právne kroky na určenie opatrovníka v správnom konaní, aby boli uložené opatrenia na nápravu účinné a splnili sa predpoklady na ďalšie kroky vo veci záchrany kaštieľa. Nakladanie s kaštieľom je v súčasnosti zablokované predbežným opatrením súdu.

Moravianska VENUŠA

 

2

Podľa paleontologických a archeologických nálezov v chotári obce bolo sídlo lovcov mamutov a neskôr sídlisko kultúry volútovej a lengyelskej. Dedina je známa bohatými nálezmi štiepaných kamenných nástrojov, zbraní, šperkov i štiepaných plastík. V roku 1938 sa tu našla soška ženy vyrezávaná z mamutieho kla - Venuša z Moravian - ktorej vek sa odhaduje na 22 800 rokov. Je to najstarší doklad výtvarného prejavu na Slovensku. Originál sošky sa nachádza v expozícii Klenoty dávnej minulosti Slovenska na Bratislavskom hrade. Paleolitické venuše sú súčasťou výtvarného prejavu tvz. mobiliárnej - prenosnej časti umenia staršej doby kamennej. Ide zväčša o drobné antropomorfné figúrky, ktoré sa ojedinele objavujú už v najstaršej mladopaleolitickej kultúre - aurignaciene. Venuše boli pôvodne považované za zobrazenia konkrétnych osôb, neskôr za symbol ženskej plodnosti a hojnosti. Dnes je názorové spektrum výkladu ich funkcie omnoho širšie. Počas gravettienskeho vývoja dosiahuje ich stvárnenie vrchol, a to tak po stránke estetickej, ako aj vo vyhranenosti jednotlivých štýlov. Ako materiál na ich výrobu slúžili zvieracie kosti, paroh, mamutovina, rôzne druhy kamenných surovín aj pálená hlina - presnejšie zmes hliny kostenej drte a popola. Na ženskom tele bývajú zvýrazňované (to je i prípad moravianskej venuše) a detailanejšie stvárňované predovšetkým pohlavné znaky - lono a prsia. Priamemu zobrazeniu tváre sa paleolitickí umelci zväčša vyhýbali. Moravianska venuša bola vyrezaná pravdepodobne z poškodeného kusa mamutieho kla. Je žltosivobielej farby, vysoká 7, 6 cm a znázorňuje nahú ženu bez hlavy v meravej póze, so zvýraznenými pohlavnými znakmi. Technika rezby bola mikroskopicky detailnejšie sledovaná, pričom sa zistilo, že praveký umelec sa musel pri jej zhotovovaní vyrovnať so závažnou materiálovou chybou. Na výrobu sošky boli použité kamenné nástroje predovšetkým na báze rydiel, a pri konečnej povrchovej úprave bližšie neurčený druh brúsneho kameňa, pravdepodobne pieskovca. Stopy po jeho pôsobení sa zachovali najmä na oblých častiach tela v podobe množstva rovnobežných sivých rýh. Často sa opakuje otázka aká je vlastne jej finančná hodnota. Odpoveď znie: "jej historickú hodnotu nie je možné vyčísliť žiadnou finančnou sumou". Spomedzi paleolitických venuší, ktorých sa dodnes našlo len niekoľko desiatok má nepochybne najpohnutejšiu históriu objavu a znovunájdenia. Stala sa doslova symbolom pravekých dejín krajiny medzi Tatrami a Dunajom. Je hmatateľným odkazom neznámeho lovca z hlbín praveku nasledujúcim generáciam a pýchou národa, ktorý dnes žije na území, kde bola vytvorená. Pavel Dvořák: Moravianska Venuša - Dobrodružstvo s tajomnou dámou (kniha), (book).

Kostol sv. Martina z Tours

 

3

Obec je písomne doložená od roku 1348 ako Marwan v darovacej listine kráľa Ľudovíta I. magistrovi Mikulášovi, správcovi kráľovských pivníc a tekovskému županovi. Spolu s ďalšími obcami boli súčasťou tematínskeho hradného panstva. Do tohto obdobia siahajú aj počiatky staršieho z dvojice moravianskych kostolov, tvz. Horného, ktorý je zasvätený sv. Martinovi z Tours, s južne pristavanou kaplnkou Sedembolestnej Panny Márie (ako bolestivú ju uvádza i Series), sa nachádza v spodnej časti sprašového chrbta nad vyústením údolia Striebornice do vážskej nivy. Kaplnka je spojená s priestorom kostola ako priečna loď. Bola vybudovaná v roku 1757, pričom požiar ju nepoškodil, a stojí na základoch starého románskeho kostolíka z prvej polovice 13. storočia. Kaplnka je pozdĺžneho pôdorysu s oválnym uzáverom presbytéria., zaklenutá valenou klenbou so segmentovými lunetami v uzávere s dvomi malými kazulovými oknami. Archeologický výskum, ktorý tu prebiehal pod vedením A. Ruttkay zistil, že stavba má stredoveké jadro a pochádza zo 14. storočia. V tejto stavebnej etape bola vybudovaná loď obdĺžnikového tvaru, ktorá prechádzala priamo do polygonálneho presbytéria, pričom vchod bol na južnej strane. Okolo objektu sa rozkladal stredoveký cintorín. V 16. storočí pristavili na západnej strane lode masívnu vežu. V prvej polovici 17. storočia prešiel kostol rozsiahlou prestavbou, ktorá bola ukončená v polovici 18. storočia prístavbou väčšej kaplnky na južnej strane. Stopy stredovekého osídlenia sa našli aj pri výskume Balneologického múzea na južných svahoch vrchu Marhat a v zárezoch lesných ciest vedúcich po jeho úbočí.

Veľký jarok (Hlboký jarok)

 

4

Obec Moravany nad Váhom (okres Piešťany) sa nachádza na ľavom brehu Váhu, na západnom úpätí pohoria Považský Inovec. V blízkom okolí obce sa nachádza niekoľko významných paleontologických lokalít z obdobia pleistocénu. Jednou z týchto lokalít s výstupom štvrtohorných uloženín obsahujúcich najmä bohaté spoločenstvá mäkkýšov je aj nálezisko Veľký jarok.Lokalita, známa aj pod názvom Hlboký jarok, je situovaná pri úpätí Považského Inovca na východnom okraji obce, na konci ulice Hlboká. Tvorí ju až 20 metrov hlboká a približne 100 metrov dlhá erózna ryha v štvrtohorných sprašových sedimentoch, tvoriaca roklinu lemovanú strmými stenami, ktorá sa rozprestiera na území s rozlohou 0,85 ha. Roklina vznikla pomerne rýchlym eróznym zarezaním sa vozovej cesty, ktorá touto oblasťou v minulosti viedla.Veľký jarok tvorí rez sedimentmi severného ukončenia Trnavskej sprašovej pahorkatiny a je jedinečným príkladom procesov svahovej modelácie. Spraše sú jemnozrnné, nespevnené usadeniny eolitického pôvodu, ktoré vznikli usadzovaním jemných, prevažne prachových častíc. V stenách Veľkého jarku je možné pozorovať niekoľko horizontov týchto viatych sedimentov, ktorých vznik je datovaný do obdobia vrchného pleistocénu. Na základe ich výskumu, ako i analýzy nájdených spoločenstiev suchozemských ulitníkov možno detailne rekonštruovať vývoj prostredia na tomto území v priebehu posledného zaľadnenia (vislan, würm). Stratigrafické rozčlenenie a oddelenie jednotlivých sprašových horizontov je možné podľa tmavších vrstiev pochovaných pôdnych horizontov. Poukazujú na klimatické zmeny prostredia – ukladali sa vo vlhkejších a teplejších obdobiach medzi jednotlivými ľadovými dobami (interglaciály), alebo medzi ich úsekmi (interštadiály). Vrstvy čistej spraše zase poukazujú na sedimentáciu v chladnejších a suchších úsekoch dôb ľadových a nazývajú sa štadiály. V stenách Veľkého jarku sú odkryté 3 vrstvy spraší, ktoré sú oddelené dvoma zahlinenými polohami. Najvrchnejšia spraš predstavuje suchú a chladnú stepnú fázu najmladšieho würmského štadiálu (W 3). Pod ňou sa nachádza zahlinená spraš predstavujúca vlhšiu tundrovú fázu würmu 3. Ďalšia spraš je kladená do konečnej stepnej fázy druhého würmského štadiálu (W 2) s prechodom do interštadiálu W 2/3. Pod ňou sa nachádza zahlinený horizont černozemného rázu, ktorý predstavuje dobre vyvinutý prvý würmský interštadiál (W 1/2). Podložné spraše a sprašové hliny patria do prvého würmského štadiálu (W 1). Pod nimi sa nachádzajú červenohnedé hliny, ktoré vznikli pravdepodobne v éemskom interglaciáli. Podložie štvrtohorných sedimentov tvoria horniny vrchnotriasového veku. Spraše sú usadeniny obsahujúce aj značný podiel uhličitanu vápenatého (CaCO3). Po vylúhovaní zo sedimentu a jeho opätovnom vyzrážaní sa tvoria vápenaté konkrécie rôznych nepravidelných a členitých tvarov – cicváre. Výskyt týchto zvláštnych útvarov bol zaznamenaný aj na lokalite Veľký jarok. Sprašové sedimenty lokality Veľký jarok sú významné aj z pohľadu paleontológie, keďže tu bolo objavených viacero taxónov pleistocénnych suchozemských ulitníkov. Boli tu objavené nasledujúce druhy: Vallonia pulchella (O. F. MÜLLER, 1774), V. tenuilabris (A. BRAUN, 1843), Columella columella (G. v. MARTENS, 1830), Trochulus hispidus (LINNAEUS, 1758), Succinella oblonga (DRAPARNAUD, 1801), Helicopsis striata (O. F. MÜLLER, 1774), Pupilla muscorum (LINNAEUS, 1758), P. bigranata (ROSSMÄSSLER, 1839), Cochlodina laminata (MONTAGU, 1803), Clausilia dubia DRAPARNAUD, 1805, C. pumila C. PFEIFFER, 1828 a Orcula dolium (DRAPARNAUD, 1801).

V katastri obce Moravany nad Váhom boli objavené aj početné doklady mladopaleolitického osídlenia tohto územia počas vrchného pleistocénu. Archeologické náleziská sa nachádzajú na sprašou pokrytých západných svahoch Považského Inovca, niektoré v tesnom susedstve Veľkého jarku. Je to skupina kultúrne i časovo odlišných, prevažne sezónnych - pomerne krátkodobých staníc. Našli sa nich kostrové zvyšky lovnej zveri pračloveka, ako aj početné kamenné nástroje zhotovené najmä z pazúrika a radiolaritu. Najvýznamnejším archeologickým nálezom z tejto oblasti je nepochybne objav sošky ženy vyrezanej z  mamutieho kla - Moravianskej Venuše. Tento najznámejší nález z Moravian nad Váhom bol datovaný do obdobia gravettienskej kultúry. Lokalita Veľký jarok je nie len významným paleontologickým náleziskom, ale aj prírodnou pamiatkou so 4. stupňom ochrany (od 1.9.2004). Táto oblasť bola pôvodne ako chránený prírodný útvar vyhlásená už v roku 1964. Lokalita je pre návštevníkov v súčasnosti dostupná odbočkou z turistickej trasy značenej zelenou farbou.

 

Autor: Radoslav Biskupič, Mgr. Martin Vlačiky, Ph.D.

Náučný chodník „Moravany nad Váhom“

5

Prírodné,  historické pamiatky obce Moravany nad Váhom a Považského Inovca spája a súčasne prezentuje náučný chodník „Moravany nad Váhom“. Jeho hlavným poslaním je oboznámiť širokú verejnosť, milovníkov prírody, mládež i náhodných návštevníkov s kultúrou regiónu a s úlohou a poslaním lesov. Naučný chodník má dĺžku 5,3km so štyrmi stanovišťami:

  1. VOLAVEC (1,00km)  - lokalita poskytne  krátky   pohľad   do vývoja lesa a lesného hospodárstva. Lesy na Slovensku boli po stáročia ovplyvňované osídľovaním a ľudskou činnosťou. Lesníctvo sa na Slovensku vyvíjalo v spätosti s baníctvom a má bohatú minulosť a tradíciu.
  2. ČIERNY POTOK (2,20km) - Lokalita je spojená s prácou v lese, ktorá tak ako v minulosti aj dnes je veľmi fyzicky náročná, hoci prešla technickým vývojom od primitívnych manuálnych foriem až po dnešnú vyspelú techniku. Týmto územím prechádzala kedysi lesná úzkokoľajná železnička s celkovou dĺžkou 12 km, ktorá spájala Moravany nad Váhom a lokalitu Jelenie Jamy.
  3. VÝTOKY (3,50km) - lokalita vedie chodník popod Sokolie skaly so zachovanou pôvodnou teplomilnou faunou a flórou. V týchto skalách sa nachádzajú aj jaskyne osídlené už v mladšej dobe kamennej. Okolité lesy postihla v roku 1999 silná vetrová kalamita, počas ktorej padlo za obeť vyše 80000m3 drevnej hmoty. Všetky kalamitné plochy sú v súčasnosti zalesnené a opäť začínajú plniť poslanie lesov, hlavne pôdoochrannú, vodohospodársku a ďalšie dôležité funkcie.
  4. TRHOVIČNÁ LÚKA (5,30km) - lokalita slúžila ako prechod z Ponitria na Považie. Práve tadiaľto viedla v stredoveku frekventovaná cestná komunikácia spájajúca Nitru s Moravou. Tunajšie lesy sú tvorené hlavne zmiešanými dubovo-bukovými porastmi s prímesou javora, jaseňa, lipy, smreka a smrekovca, ale i bohatým zastúpením liesky, bazy, svíbu, drieňa a hlohu, ktoré vytvárajú veľmi dobré podmienky pre život rôznej divej zveri a vtáctva.