Navigácia

Obsah

Zvyky a obyčaje

Tak ako v iných oblastiach Slovenska aj spoločenský život obyvateľov Moravian bol počas roka spestrený rôznymi zvykmi, obyčajami a tradíciami. Niektoré z nich sa v moravianskych domácnostiach (najmä starších) zachovali dodnes, ale väčšina z nich sa prenáša z generácie na generáciu už iba ústnym podaním. Zvyky a obyčaje boli zväčša viazané na cirkevné sviatky, a pretože Moravany nad Váhom boli prevažne katolíckou obcou, sťahovali sa na sviatky vyznačené v katolíckom kalendári.     Liturgický rok, na rozdiel od kalendárneho, sa začína adventom, štvortýždňovým obdobím od konca novembra do Vianoc. Na Luciu bolo zvykom, že sa dievčatá, ale aj mladé ženy, zahalili do bielej plachty, tak aby im nebolo vidno sadzami pomaľovanú tvár, chodili po domoch a husacími brkami vymetali kúty izieb, aby sa v domácnostiach v budúcom roku nezdržiavalo zlo a bieda. Dievčatá súce na vydaj si zase do košíka naukladali zabalené papieriky s krstnými menami chlapcov z dediny a potom ich po jednom denne z košíky vyťahovali až do Vianoc. Meno, ktoré zostalo ako posledné, malo byť meno ich budúceho manžela.  Na Vianoce v každej domácnosti nesmel chýbať vianočný stromček. Táto obyčaj sa zachovala dodnes. Rozdiely sú však v tom, že vianočné stromčeky sa nekupovali, ale z Zedtwitzových hôr ich prinášali chlapi. Išlo výlučne o smrečky. Stromčeky sa neozdobovali kupovanými kolekciami ako dnes, ale ozdobami, ktoré si ešte pre Štedrým dňom prichystali deti doma alebo na ručných prácach v škole. Ako ozdoby slúžili v staniole zabalené orechy, sušené slivky, jablká, rôzne krížiky, hviezdičky a retiazky zhotovené z farebných papierikov a salónky vyrobené doma z kociek cukru. Iba v bohatších sedliackych rodinách sa na stromčeku občas objavili figúrky z fondánovej zmesi. Na stromčeky sa zapaľovali malé tenké farebné sviečky z parafínu, elektrické súpravy sviečok sa nepoznali.  Na Štedrý deň sa začínalo večerať hneď po zotmení a začiatok večere bol spojený s peknou tradíciou. Gazdiná s veľkým sitom, v ktorom boli oblátky (oplátky), med, cesnak, jablká, orechy, sušené slivky, vianočné koláče a svieca vošla do miestnosti, kde bola okolo stola usadená celá rodina a zavinšovala šťastné a veselé sviatky Krista Pána Narodenia, veľa zdravia, šťastia a hojného božieho požehnania. Potom zobrala zo sita orechy a so slovami „leteli anjeli v štyri v sveta strany, zvestovali narodenie Ježiška, kúty, radujte sa, Vianoce idú“ a porozhadzovala niekoľko orechov po kútoch po miestnosti. Potom pred každého, čo sedel pri stole položila po jednej oblátke, jablku, orechu a strúčiku cesnaku. Sito s koláčmi, medom a sviecou postavila do stredu stola. Večera sa začala modlitbou Pána, ktorú odriekavala gazdiná a s ňou i celá rodina sústredená okolo stola. Prvé sa jedli oblátky s medom a cesnakom. Cesnak sa jedol preto, aby všetci spolustolovníci boli počas celého roka zdraví. Potom nasledovali makové opekance (vianočné buchty) a kapustnica so sušenými hríbmi, v ktorej sa kvôli pôstu nesmelo pridať žiadne mäso. Napokon sa jedli koláče, jablká a orechy. Južné ovocie sa nepoznalo. Nepodávali sa ani ryby, nebolo to zvykom. V susedných obciach, kde bývali cigáni, títo pri večeri pod oblokmi spievali a hrali na strunové nástroje. V Moravanoch cigáni neboli, a tak spievať pod obloky chodili cigáni z Hubiny, známa bola najmä slepá Margetka. Mládež oslavovala Vianoce streľbou. Nepoznali sa však žiadne petardy a delobuchy, strieľalo sa iba z tzv. mažiarov, dutých železných rúrok zakončených dnom, do ktorých sa nasypali hlavičky zápaliek, zatlačili lamárom a prudkým úderom mažiara o múr sa odpaľovali. Na Božie narodenie (25.12.) sa nič nesmelo robiť a na minimum boli obmedzené návštevy susedov a rodiny, zato na Štefana a Jána sa chodilo vinšovať po celej dedine. Silvester sa osobitne neoslavoval.  V období okolo Troch kráľov moraviansky pán farár spolu s kostolníkom prišli do domácností na koledu. Zavinšovali nový rok, vysvätili dom a na horné veraje dverí napísali iniciály Troch kráľov G+M+B. Zvyk sa dodržiava dodnes. Na koledy po dedine chodievali aj deti. Jeden z koledníkov v biskupskej čiapke z papiera niesol betlehem, druhý vyberal dary a tretí, natretý sadzami a previazaný reťazou predstieral Kuba alebo čerta a zabával najmä deti. Tento pekný zvyk zanikol koncom 40-tych rokov.   Fašiangy, obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy, boli obdobím, v ktorom sa moravianske dievky a mládenci najčastejšie vydávali a ženili. Najviac veselosti sa sústreďovalo do posledných fašiangových dní. V utorok pred Popolcovou (škaredou) stredou zábavy vrcholili. Dospelá mládež s hudobníkmi v karnevalovom sprievode známom ako chodenie „Pod šable“, navštevovali domy, kde mali dievčence a pokračovali v zábave v miestnom hostinci. O polnoci z utorka na stredu zábavy skončili pochovávaním basy a začalo sa pôstne obdobie, ktoré trvalo až do Veľkej noci. Atmosféra fašiangov sa preniesla do každej domácnosti. Gazdinky už od soboty smažili šišky, fánky a varili údené mäso. Po dedine znel spev „Už sa fašiang kráci, už sa nenavráci, staré dievky plačú, že sa nevyskáču“. Všetky cirkevné prikázania Moravanci cez pôst dôsledne dodržiavali. Nekonali sa žiadne svadby, zábavy, nič, čo by mohlo narušiť sviatočnú pôstnu atmosféru.   Pre moravianskych občanov bola Veľká noc druhým najväčším sviatkom po Vianociach. Veľkonočné sviatky začínali vlastne už na Kvetnú nedeľu, keď dedinčania išli na sv. omšu s halúzkami bahniatok (jaburátok), ktoré kňaz cez sv. omšu posvätil a potom ozdobovali ich príbytky až do sv. Ducha. Na Kvetnú nedeľu bolo zvykom chodiť po dedine s „novým letom“. Dievčatá vyobliekané do krojov chodili po dedine s dvojmetrovým listnatým stromčekom ozdobeným pestrofarebnými papierovými stuhami, kraslicami a pátričkami zo slamy. Sprievod pred každým domom zastal, zaspieval nábožnú pieseň a obdaril gazdinky maľovanými vajíčkami alebo pátričkami. V týždni pred Veľkou nocou chodili večer dievčatá na cintorín pod kríž spievať náboženské piesne.   Na veľký piatok zvonár prestal zvoniť (zaviazali sa zvony) a znova začal až v sobotu večer po Vzkriesení. Zvony nahradili rapkáče, ktoré pred Veľkou nocou dovážali do dediny podomoví obchodníci (lacní Jožkovia), alebo handrári. Na Veľkú noc ráno, len čo sa rozviazali zvony, ľudia sa náhlili umyť do potoka, aby boli pekní a po celý rok zdraví. Tak ako je to dodnes v nedeľu sa šibalo a v pondelok polievalo (oblievalo), nie však voňavkami, ako často dnes, ale čerstvou studenou vodou.  Máj bol pre občanov Moravian mesiacom lásky. Podvečer 1. mája (zväčša v noci) mládenci stavali svojím vyvoleným dievčatám máje, mladé rozvíjajúce sa briezky. Na 1. mája pod každou takto postavenou briezkou vyhrávala kapela a mládež tancovala. Najznámejšími členmi kapely boli Vendelín Raušlo (husle), Anton Raušlo (cimbal), Jozef Miklovič (husle), Ján Miklovič (basa) a mlynár Štefan Klčo (husle). Veľký smrek, tak ako je to dnes, mládenci zakopali do stredu obce (najčastejšie pred Friedov obchod pri sv. Vendelínkovi).  Na svätého  Ducha boli všetky brány a ploty pred domami ozdobené lipovými halúzkami. Tento zvyk sa zachoval dodnes. Na Bože telo bývala procesia z kaplnky moravianskeho kaštieľa, kde sa slúžila sv. omša do farského kostola. Deti pri sprievode posýpali zem kvetmi a lupienkami z ruží.