Príbehy a povesti

Takmer ku každému mestu či dedine sa viažu rôzne rozprávky, povesti a legendy, ktoré rozprávajú starí otcovia deťom a vnukom, a ktoré môžeme pokojne zaradiť medzi skvosty ľudovej slovesnosti. Či sú pravdivé alebo nie, či sa naozaj stali alebo sú iba vymyslené, to sa už sotva podarí niekomu vyvrátiť alebo potvrdiť. Tieto krásne a tajomné príbehy a príhody dedené z pokolenia na pokolenie v nás vytvárajú zvláštny pocit, ktorý akoby nás prenášal do dávnej minulosti. Mnohé príbehy sú už skoro zabudnuté, takmer sa nespomínajú, mnohé z nich ešte žijú a spomínajú sa za dlhých zimných večerov pri kachliach, v ktorých praská bukové drevo.

Sú to tajomné rozprávania o nadprirodzených silách, bosorkách, nevysvetliteľných záhadách, ktoré sa odohrali spravidla na krížnych cestách, v mlynoch močariskách alebo na tmavých zákutiach starých cintorínov. Niektoré z nich pripomínajú kríže a Božie muky, ktoré obyvatelia obcí stavali najčastejšie pri cestách a chodníkoch prechádzajúcich cez polia. Niektoré, častokrát náhodné stretnutia so staršími ľuďmi dotvárajú aspoň čiastočné obrazy týchti povestí a legiend. Písomné zaznamenanie takýchto príbehov môže prispieť k zachovaniu množstva krásnych fragmentov z manšej minulosti pre ďalšie generácie. Aj Moravany n/V majú svoje rozprávky, legendy a príhody, ktoré treba zaznamenať, aby sa nestratili v ruchu všednosti.

Poklad na Zlatom a Markovom vrchu

Ťažká situácia, v ktorej sa nachádzalo nemálo rodín v prvej ČSR, najmä však na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov v čase hospodárskej krízy, nútila ľudí neustále rozmýšľať, ako prežiť. Odvážnejší odchádzali za zárobkami do cudziny, najmä do Francúzska, ostatní sa pokúšali prežiť biedu v rodnom kraji. Množili sa krádeže úrody z polí, dreva z panských lesov a značne sa rozšírilo pytliactvo. Občas sa podarilo strážcom niektorého zlodeja prichytiť, ale ako inak bolo možné chudáka potrestať ako tým, že pripravené drevo musel nechať v lese a vykopané zemiaky na poli.

Chudobní ľudia si rýchlo uvedomili, že za ich biedu môžu iba peniaze, a tak fantázia ako ich získať nepoznala hraníc. Mnohí začali celkom odvážne snívať o tom, že sa im podarilo nájsť poklad. Túto ich nádej umocňovali kalendáre, ktoré v chudobných domácnostiach boli jediným čítaním, a v ktorých sa povesti a bájky o zbojníckych pokladoch zakopaných v horách len tak hemžili. Večer pri páračkách sa často spomínalo, že na miestach, kde sa po zotmení a v noci zapaľujú malé blikavé ohníky, sú určite zakopané poklady. A tak v chotároch sa kopalo na viacerých miestach: na Kamennom stole, pod Marhátom, v jaskyniach v Sokole, kde sa vraj kedysi dávno skrývali zbojníci, ale aj v záhradách sedliackych udalostí.

Novú metódu hľadania pokladov priniesli začiatkom tridsiatych rokov robotníci, ktorí sa vrátili z Francúzska. Tam sa poučili špiritistickému vyvolávaniu duchov a ani na chvíľu nezaváhali využiť svoje skúsenosti doma. Pri jednej seanse, zorganizovanej v niektorom z hubinských domov, im médium predpovedalo, že sa stanú boháčmi, lebo čoskoro nájdu rozprávkový poklad. Správa prítomných na sedení mimoriadne vzrušila a šancu už nemienili pustiť z rúk. Na druhej seanse im vyvolaný duch označil za nálezisko pokladu Zlatý vrch. Vrch takého mena sa však v blízkom chotári nenachádzal, ale pretože medzi prítomnými bol aj občan z Moravian, vrch sa rýchlo našiel.

Zlatý vrch v moravianskom chotári bol už odpradávna opradený rôznymi tajuplnými povesťami a už aj samotné jeho meno čosi prezrádzalo. Naši hľadači pokladov nečakali. Naostrili čakany, rýle, motyky, poopravovali lopaty a pobrali sa za pokladom. Kopať však nezačali. Označený priestor bol príliš rozsiahly. Rozkopať celý vrch nebolo v ich silách, a tak sa opäť vrátili k špiritistickému stolíku. Poklad sa nachádza v trojuholníku medzi najsilnejšími bukmi ktoré rastú na Zlatom vrchu v hĺbke jedného metra, oznámilo médium. Hľadači kopali s nebývalým zápalom. Nebola to ľahká práca. Zem bola tvrdá a kamenistá a prepletená koreňmi stromov. Kopali tajne, prevažne v noci.

Jednak preto, aby sa prípadným neúspechom nezosmiešnili a aby sa v prípade úspechu nemuseli s nikým deliť. Asi o týždeň, v hĺbke dvoch metrov, sa pokusu vzdali. Ako si to hľadači pokladu s vyvolaným duchom vydiskutovali, to sa už nikto nedozvedel. Hubinský kronikár však do zápisu v pamätnej knihe uviedol: „Sám som sa bol presvedčiť, ako sa im v práci darí. Jama bola naozaj asi dva metre hlboká, ale po poklade nebolo ani chýru.“ Mená zlatokopov kronikár v zápise neuviedol, zrejme z úcty k ich rodinám.

Príbeh o ďalšom poklade však už anonymný nie je. Týka sa rodiny Hulmanovcov, pravda, tých bolo v Moravanoch takmer polovica dediny. Keď raz chystali v lese na Markovom vrchu drevo, ktoré naložili na voz a viezli dolu svahom, pri ostrom hamovaní sa podarilo jednému z kolies vyryť kus zeminy spolu s plechovou schránkou, z ktorej sa vysypali zlaté peniaze. Bolo ich vraj toľko, že za peniaze z tohto pokladu si R. Hulman postavil dom a ešte mu aj veľa zvýšilo. Nie je náhodou, že poklady sa nachádzali na kopcoch, rovina bola u nás vystavená záplavám rozvodneného Váhu, takže bezpečnejšie bolo ukrývať cennosti na vyvýšených miestach. Keď hovoríme o cenných nálezoch, spomeňme ešte poklad nájdený na pozemku jedného z domov na Radovej ulici.

Keď tu vraj kopali jamu na zemiaky, našli hlinený hrniec plný strieborných mincí. Ich ďalší osud nie je známy, podľa jedných boli vraj ponúknuté na predaj grófovi, podľa druhých skončili v Piešťanoch. Okrem toho sa vraj ďalšie strieborné mince našli aj pri stavbe základov tunajšieho domu. Po zakopnutí čakanom do zeme sa vraj odtiaľ začali sypať samé strieborniaky. Nuž, zdá sa, že naša obec je veľmi bohatá na cenné poklady ukrývané dlhé stáročia pod zemským povrchom. Zostáva už len trpezlivo kopať a určite sa niečo nájde.

Zvony na dne močiara

Váh, pokým ho neuzatvorili z oboch strán protipovodňovými hrádzami, nepospájali kanálmi a nepoprehrádzali priehradami, neustále menil cestu do Dunaja. Pri každej väčšej povodni prerazili jeho špinavé rozbúrené vody brehy v zátokách, povyvracali jelše a vŕby a prevalili sa do nového koryta. Ľudia boli proti jeho vyčíňaniu bezmocní a nezostávalo im nič iné, iba sa jeho vrtochom prispôsobiť.

Je však celkom isté, že v minulých storočiach, zrejme cez celý stredovek, ako o tom svedčia staré mapy, severovýchodne od Piešťan bezprostredne obmýval výbežky vŕškov inoveckých hôr. Tiekol cez priestor, kde dnes stojí nové Ducové. Pôvodné Ducové bolo v jarku nad ním a dodnes vidno na jeho svahoch staré sedliacke usadlosti. Potom Váh tiekol okolo Kostolca, na ktorom stál veľkomoravský veľmožský dvorec. Dvorec ochraňoval zrejme brody cez rieku.

Týmito brodmi, ktoré sa i dnes volajú Horný brod a Dolný brod, pravdepodobne prechádzala jedna z vetiev Jantárovej cesty. Polia za brodmi sa i teraz volajú Za Váhom, hoci už dávno za ním pre Hubinčanov nie sú.

Z Dolného brodu tiekla rieka do veľkej zátoky pod prudkými brehmi Prostredného vrchu a Čertolí, obchádza ich ostrý skalný výbežok, aby na svojej ceste pokračovala ešte do väčšej zátoky, ktorá sa i teraz nazýva Zákruty. Pozostatky tohto koryta rieky bolo možné vidieť ešte dlho po II. svetovej vojne. Hneď za Čertoliami zostal po koryte močiar s vysokými vŕbami a jelšami a ešte väčšie bahnisko či prepadlisko sa zachovalo v Zákrutách. Tu nad priehlbinou a tajomnou tmavou vodou na brehu zarastenou hustým šachorím a tŕstím, viseli mohutné staré vŕby a topole, ktoré dodávali močiaru strašidelný výraz.

V bahnisku žilo veľa hadov a ešte väčšie množstvo žiab, ktorých večerný koncert dotváral atmosféru tohto obdobia. Bolo ho počuť nielen Moravanoch, ale i vo vzdialenejšej Hubine. Dnes by ste tieto močiare, pozostatky koryta Váhu, už zbytočne hľadali. V dôsledku sucha v posledných rokoch, ale najmä zásluhou ľudskej ruky zmizli.

K moravianskeho močiarov v Zákrutách sa viaže zaujímavé ľudové rozprávanie. Vraj kedysi dávno, zrejme začiatkom minulého storočia alebo ešte skôr, jedna z nespočetných pltí, ktoré splavovali dolu Váhom drevo z Oravy a Liptova, viezla dva veľké kostolné zvony pre novopostavený svätostánok na Dolniakoch.

Rozprávanie nehovorí, kde boli zvony odliate a kam presne smerovali. Jedného dňa v podvečer prechádzala plť popri zrúcaninách ducovského dvorca a pltníci sa rozhodli prenocovať v zátoke pod Čertoliami, kde zvyčajne posádky pltí oddychovali. Stalo sa však to, že v prítmí zátoku minuli a ich plť bola už v prúde za Čertoliami. Vrátiť sa samozrejme nemohli, a tak im nezostávalo nič iné, ako prenocovať v ďalšej zátoke v Zákrutách. Vedeli, že toto miesto je veľmi nebezpečné. Uprostred zátoky dosahovala hĺbka vody dva pavúzy a nad touto hlbočinou sa vytvárali podivné nebezpečné krútňavy, v ktorých stroskotali už viaceré plte.

Nič sa však už nedalo robiť. Pltníci sa museli pokúsiť zakotviť svoju plť pri brehu. To sa im však stalo osudným. Plť sa dostala do krútňavy zrovna nad najväčšou hĺbkou rieky a o malú chvíľu sa úplne rozbila. Krásne zvony aj s pltníkmi skončili na dne zátoky. Nad hladinou zostali iba kusy dreva, pozostatky plte.

Zánik plte videl pastier, ktorý sa neskoro večer vracal so svojou čriedou domov. Zvony sú dodnes na dne niekdajšieho koryta Váhu a neskôr močiara. Kedysi za tichých večerov bolo vraj do Moravian, ale aj do vzdialenejšej Hubiny a Ducového, počuť slabulinké zvonenie zvonov, pochovaných v hĺbke pod nánosmi piesku a riečneho štrku.

Vodná panna (pripravujeme)

Text

Viac príbehov a povestí nájdete v obecnej kronike.